Z histórie

Morušovníky,najstaršie ovocné stromy

 

Na Slovensku poznáme tri základné druhy morušovníkov: morušu bielu, morušu červenú a morušu čiernu.

 

Kedy a ako sa dostali k nám, s ktorej časti sveta boli prinesené, je príbeh stále zahalený tajomstvom. 

Predpokladá sa, že prapôvodným domovom moruše bielej je juhozápadná Čína, kde jej listy pre svoju jemnosť a vzácny obsah živín slúžili ako najvhodnejšia potrava pre húsenicu priadky morušovej, pomocou ktorej sa získal vzácny hodváb, už pred viac ako 3000 rokmi.

 

Kvalita listov moruše bielej a ich liečné účinky sa prvýkrát spomína už v knihe tradičnej čínskej medicíny "Shen Nong Ben Cao Jing" o liečivých rastlinách. Podrobne opisuje celú rastlinu a uvádza, že čaj z morušových listov má rôzne pozitívne účinky na zdravie, napr. pri horúčkovitých stavoch, úplavici, na zmiernenie kašľa, pri reumatizme, podpore funkcie pečene aj pankreasu, na posilnenie očí, ale aj udržanie mladistvej pleti. 

 

Prapôvodným domovom moruše čiernej je pravdepodobne Blízky východ a to dnešné štáty Malej Ázie - Irán, Afganistan. Odkiaľ sa v staroveku dostala do Európy. Bola známa u Egypťanov, Grékov a Rímanov. 

 

Neskôr sa o jej šírenie pričinili starí Rímania. V dôsledku expanzie rímskej ríše po celej Európe sa dostala  čierna moruša cez Alpy do Nemecka, kde už v 5. storočí bolo známe morušové víno ako Moretum, v 8. storočí ju ako liek rozširovali mnísi aj na britských ostrovoch. Keď anglický panovník James I. vydal v roku 1608 edikt na povzbudenie kultivácie moruší, predpokladal úspešné zavedenie výroby hodvábu, chov priadky morušovej na čiernej moruši, ale nebol úspešný a tak sa, aj v dôsledku dovozu lacnejšieho hodvábu, v chove priadky morušovej v Anglicku nepokračovalo. V historických prameňoch (GRIEVE. 1995) sa napr. uvádza, že v záhrade Nového paláca v Stratforde nad Avonom (rodisku Williama Shakespeara) sa nachádzal strom, ktorý v roku 1609 presadil William Shakespear z morušovej záhrady Jamesa I. a bol ospevovaný v mnohých poémach. Aj to dokumentuje aký význam v minulosti venovali pestovaniu moruší. Na naše územie, do oblasti Malých Karpát, priniesli Čiernu morušu aj s vinnou révou (Vitis vinifera) pravdepodobne Rimania. Túto teóriu posilňuje aj skutočnosť, že tento druh moruše je viazaný na vinohrady, jej plody sa využívajú aj ako farbivo červených vín. Často ju nachádzame medzi radmi viniča (len v samotnom chotári Pukanca sa nachádza vyše 400 niekoľko storočných stromov, s toho priamo vo vinohradoch vyše 50) a jej ľudový názov je "viničná jahoda" alebo "viničná moruša" (BENČAŤ, 1996). Do 6. storočia sa Čierna moruša v Európe  už

využívala len na potravinárske a liečebné účely. Priadku morušovú dal priniesť Justinián z Konstantinopolu, ktorý vládol v rokoch 527 až 565 n. l. V Taliansku sa priadky morušové chovali na čiernej moruši až do roku 1434, kedy bola introdukovaná Moruša biela, čím sa stal omnoho úspešnejší chov priadky morušovej na jej jemnejších listoch a nastal rozvoj výroby hodvábu v Európe.

 

Počas kolonizácií Amerického kontinentu sa prisťahovalci spočiatku snažili vyrábať hodváb pomocou chovu priadky morušovej na listoch stromov Moruše Červenej. Aj tu nastal rozmach výroby hodvábu až vtedy, keď do Ameriky priniesli Morušu bielu a začali úspešné pokusy s jej skrížením s domorodou Morušou červenou. Dnes už je hybridná forma bielej a červenej moruše bežná nielen v Amerike, ale aj u nás. Moruša červená je najvyššia zo všetkých moruší, v teplom prostredí dorastá až do výšky 20m (biela moruša do 15m, čierna moruša je síce najnižšia, dorastá do výšky 8 až 10m, ale zato je husto rozkonárená.) Výška a veľkosť koruny moruší má popri vhodnosti prostredia vplyv aj na úrodnosť stromov, ktorá sa v závisloti od druhu pohybuje v rozmedzí 50 až 100 kg. Rozdielny je aj čas zberu plodov jednotlivých druhov moruší, ktoré dozrievajú postupne v priebehu niekoľkých dní až týždňov. Biele a červené moruše sa oberajú koncom jari. Čierne dozrievajú až počas leta. Plody bielej a červenej moruše sa oberajú ľahko, stačí rozprestrieť pod strom fóliu, potriasť korunou, či jej konármi, a pozbierať popadané zrelé plody. Čierna moruša sa oberá náročnejšie. Aj jej zrelé plody pevnejšie držia na konárikoch, tak ju treba oberať ručne. Plody, listy, korienky, kôra i drievka konárikov jednotlivých druhov morušovníkov sa od seba líšia nielen farbou, veľkosťou, chuťou a využiteľnosťou v potravinárstve, ale najmä obsahom cenných látok využívaných pri preventívnom chránení, ale zároveň aj liečení mnohých chorôb, aj najnovších civilizačných. Vyše 3000 ročné empirické skúsenosti s úspešným využívaním morušovníkov na liečebné účely v ázijských krajinách ( neskoršie aj v Európe) spôsobili, že sa vedci na celom svete začali hlbšie zaujímať nájsť v nich tie účinné látky. Posledné desaťročia, vďaka rozvoju vedeckých metód a zdokonaleniu prístrojov a zariadení sa podarilo vedcom hlavne v Číne, Japonsku a v Thajsku izolovať hlavné účinné látky z morušových listov, niektoré vlastne nielen pre morušu bielu. Týka sa to ich výskytu a vzájomného synergického efektu. 

 

Už v 16. storočí sa popri plodoch moruše čiernej začali v lekárstve využívať nesušené listy, korienky, konáriky i kôra. Plody pri zápaloch a na zastavenie krvácania, kôra pri bolestiach zubov a listy pri úštipnutí hadom aj ako protilátka pri otrave prilbicou modrou. V súčasnosti sa plody v lekárstve využívajú pri bolestiach hrdla, chudokrvnosti, slabosti a tiež sa používajú ako preháňadlo.